Ak sa vám nepáči nudná tvorba,
tak je tu pre vás jediná voľba!
Dôjdi krúžkom kúsok nižšie,
určite spoznáš fantáziu bližšie!

Tak neváhaj a roluj dravo,
nech žiješ aj v duši svojej zdravo! :)

Lovci smrti kapitola 2: Svit Luny

18. května 2010 v 20:07 | Sheena Satsuki |  Lovci smrti
Zastavil som. Ostal som stáť zopár sekúnd, ale jediné čo som počul bol hukot vetra. Kde zmizla? Vrátil som sa o pár metrov späť ale nevidel som ju. Počul som slabí krik, tak som sa za ním vydal, ale keď som sa začal približovať, krik ustal. Zbadal som, ako na strome viselo lano s malou slučkou. Divné pomyslel som si ale o pár sekúnd neskôr ma začalo trápiť niečo iné. Lovci ma obkľúčili.
Lovci smrti sama-san.blog.cz

Zobudila som sa v mäkkej posteli, zakrytá hrubou perinou. Znova som bola v tej istej miestnosti. Nebol to sen. Ľutujem to! Keby to bol iba sen, ležala by som v Samovom náručí, plná strachu s prichádzajúcej smrti, ale namiesto toho som na vážkach, či je to skutočnosť alebo nie. Mama žije. Mám otca, ktorý je slávny, a nikdy som ho nepoznala. Až do teraz. Jasný lúč ranného slnka mi svietil rovno do očí. Zakryla som sa hrubou perinou, a zavrela oči. Tma, ktorá ma pohltila bola tak upokojujúca. Viem že tento pokoj neostane navždy, preto si ho užívam plnými dúškami. Nadýchla som sa toho čistého pozemského vzduchu a odhodila perinu. Je čas ospravedlniť sa. Potichu som pootvorila dvere, podlaha zavŕzgala, prezradila ma. Poobzerala som sa po chodbe, a za mierneho prítmia som stúpila na prvý schodoch. Zaujali ma fotky na stenách. Na jednej z nich som bola aj ja. Mala som asi päť rokov. Sedela som mame na kolenách a usmievala sa do objektívu. Veselý úsmev plný šťastia, a vnútorného pokoja. Tá nevinnosť ktorá sršala s fotky mnou zalomcovala ako prúd sviežej energie. Zišla som o schod nižšie. Na fotke bola mama, no tentoraz nie som mnou, ale s Ghetom. Bola to stará fotografia. Myslím že vznikla ešte pred mojim narodením. Ale prečo teda nežil spolu s nami? Ďalšia otázka na ktorú neviem odpoveď, ale viem, že keby som odpoveď poznala, určite by ma ranila. Vyzerali celkom šťastne, ale táto idylka šťastnej rodiny nevydržala. Aspoň som si to myslela, pokiaľ ma niekto nevyviedol z omylu. "Spala si dlho." Ozval sa pri mne hlas, tak známi, a tak zvučný. "Mama!" obzrela som sa ale rukou pootočila moju hlavu smerom k fotke. "Vidím že si obzeráš fotky." Chcela som sa na ňu konečne pozrieť ale jej ruka ma zvierala v silnom stisku. "Áno. Len mi príde divné, prečo s nami neostal." Pustila ma, až ucukla. "Ghet?" prikývla som "Nechcel vás opustiť." Konečne som sa otočila a pozrela do očí. " Vás? Čo to znamená?" prekvapený tón som pečlivo nahradila ustarosteným. "Nechcela som ti to povedať tak zavčasu, hlavne keď si sa len včera dozvedela o Ghetovi, ale Elis, máš brata, dvojča." Prekvapenie? Nie bolo to čosi úplne iné. Obrovský šok! "Ja mám brata? A kde? Prečo som ho nikdy nepoznala?" Nepremyslené otázky sa mi valili z úst ako vodopád ktorý nejde zastaviť. Až na jej ruku. Pritisla mi ju na ústa. "Áno, volal sa Kevin." Dívala sa mimo, ako keby hlboko v mysli hľadala zložku s jeho menom. "Volal?" Znova som sa pozrela na našu veselú rodinnú fotografiu. Srdce sa mi zachvelo. Napadá mi len jediné... "Nie, neboj sa. Nezomrel, ale musel odísť aj s Melisou." Zasekla sa, ako keby bola v strede vety. "Kto je Melisa? Nebodaj moja sestra." Zažartovala som a zvesela sa usmiala. "Áno." Odpovedala nečakane, a dosť zvláštne. "Je od teba o rok staršia." Dva modré plamienky, ktoré jej horeli v očiach, sa pri pomyslení na Melisu ešte viac rozžiarili. Bolo to šťastie, alebo túžba čo som práve videla? Neviem. Ale viem, že už nie som jedináčik. "Kam odišli? Musím ich nájsť!" Vždy som bola smutná, že som nemala sestru, alebo brata. A keď sa naskytne príležitosť, aká je táto, ktorá vás vábi, aby ste sa jej poddali, nemožno odolať. "Viem že po tom túžiš, ale teraz ich hľadať nemôžeš. Predsa ťa prenasledujú lovci!" zdôraznila. Mlčky som prikývla. "Aj ty ich chceš vidieť, že?" Zišla som o schod nižšie a zbadala ďalšiu fotografiu. "Samozrejme. Pozri! Tu si ty spolu s Kevinom a Melisou. Vtedy si mala asi dva roky." Nad tou myšlienkou som sa pousmiala. Melisa mala vlasy slabunko hnedej farby, ktorá sa na páliacom slnku menila na zlatavú. Bola nádherná. Ako asi vyzerá teraz? "Kedy si ju videla naposledy?" Posunuli sme sa o schod nižšie. Ďalšia fotka ma ohúrila. Bola som tam s úsmevom veľkým ako celá slnečná sústava. Pri mne stál Ghet, a držal ma za ruku. Mohla som mať tak štyri. V pozadí sa črtal strom, ktorý som videla včera na záhrade. Neuveriteľné! Usmievala som sa sladkým detským úsmevom. Bol tak neuveriteľne čarovný a úprimný. Kedy od nás odišiel? Napadla ma ďalšia otázka, na ktorú neviem odpoveď. "Približne pred desiatimi rokmi. Keď odišli s otcom." Opatrne som sa otočila. V jej očiach boli vidieť náznaky sĺz. Objala som ju tak silno ako ešte nikoho. "Určite ich znova uvidíš." Už to neboli len sladké rečičky. Nebolo to želanie, bol to sľub. Sľub, ktorý musím dodržať.
----
Čas ubiehal rýchlo, a zároveň pomaly. Dni, ktoré sa vliekli neuveriteľne nebadane, sa striedali s dlhými nocami. Dnes bol spln. Slnečné lúče, ktoré sa odrážali od nerovného povrchu ma uchvátili. Bola to nádhera. Odraz trblietajúci sa na hladine ma donútil zaznamenať tento okamih. Zbehla som do predsiene po fotoaparát. Spravila fotku, ale to mi nestačilo. Schmatla som do ruky ceruzu s papierom. Načrtla som obrys mora, neskôr mesiac, začala som tieňovať. Dopadajúci odraz na hladinu sa začal meniť v realitu, Bola som taká zahĺbená do kreslenia, že som si ani neuvedomila že niekto vošiel. Znova som sa pozrela na to nádherné zjavenie. S ľahkosťou vtáka som papier nadvihla, a skoro dokonalým pohľadom som ich porovnala. Až na niekoľko nedokonalostí, to bolo tak nádherné. Vtom ma niekto chytil za plece. Rýchlo som sa obzrela. Bola to mama. Mala oblečenú tenkú ľanovú košeľu. Zívla. "Čo robíš ešte takto skoro hore!" povedala karhavým tónom a zľahka sa usmiala. "Ako keby si nevedela." Úsmev sa jej zväčšil väčšmi, až jej bolo vidieť väčšinu zubov. Aj keď bola rozospatá, nič nemohlo nahradiť tento pohľad. "Ukáž nech sa pozriem." Zdvihla papier s mojich vyziabnutých kolien. Aj keď cez deň bolo pomerne teplo, moje krehké telo reagovalo aj na najmenší závan chladu protivne. Chvíľu bolo medzi nami ticho. Také správne, prirodzené. "Čo mám na to povedať?" povedala ako keby ma hrešila ale ja som vedela že je to len jej spôsob vyjadrovania radosti. "Máš sa ešte vôbec v niečom zlepšovať?" smiala sa tak hlasno až som jej musela dať ruku pred ústa. Bývam tu už asi mesiac, takže už celkom dôstojne viem čo Ghet neznáša. Keď ho niekto v noci zobudí. Nad touto myšlienkou sa nedalo pousmiať. Prví deň, keď som sa v noci zobudila pretože som potrebovala ísť na toaletu, som netrafila a vošla som do ich izby. Počula som strašne hlasné chrápanie. Rýchlo som sa otočila. Chcela som potichu a hlavne pomaly zavrieť dvere, ale namiesto toho som nimi treskla. Počula som zvuk taký aký počujete v dokumentárnych filmoch. Niečo podobné tomu keď sa medveď zobúdza zo zimného spánku. Nevydržala som. Táto situácia bola taká vtipná. Nedalo sa to vydržať. Rýchlo som dala dolu ruku s maminej tváre a začala som sa smiať tak úprimne až ma to zložilo na kolená. Obidve sme sa smiali ako nejaká kôpka šťastia. Po pár minútach nás to našťastie prešlo. Ležali sme na posteli, v pevnom objatí. Spomenula som si na časy keď som bola ešte mála, mohla som mať okolo osem rokov. Často sme takto podobne ležali na našej sedačke, v pevnom objatí, nikto nás nemohol rušiť. Dnes sme sa rozprávali o planéte 26, ako rada by ju navštívila. Bola to taká geniálna chvíľa. Neskvôr sme sa rozišli, pretože už pomaly začalo svitať.
-----
"Kde je tvoja družka?" povedal Lovec. Nasledovala ďalšia rana biča. Toto mučenie sa nedalo vydržať. Môj chrbát bol veľmi zbitý, krv pretekala cez látku košele. Pred pol hodinou ma vyobliekali celkom "luxusne". Biela košeľa, hnedé nohavice, vyobliekali ma ako na popravu. "Už po stý raz vám vravím: JA SKUTOČNE NEVIEM!" kričal som ako zmyslov zbavený. Toto sa nedá vydržať.
.....TO BE CONTINUED.......
Ách :D som konečne späť!!! Teda to ste si určite všimli ale chápete nevedela som ako začať. Mala som otvoriť už v sobotu, ale nejako mi to nevychádzalo, takže až teraz. V škole máme teraz nášup a navyše zo SJ mi vychádza medzi 2-3 a to ma sere :D Chcela som otvoriť príbehom, čo sa mi aj celkom zdarne podarilo :) teda aspoň dúfam. Budúci týždeň od utorka tu nie som pretože (čuduj sa svete) idem do Londýna. Už sa neviem dočkať kedy sa odfotím pri tých povestných telefónnych búdkach, pri čestnej stráži, pri nekonečných nákupoch na oxford street :D ale späť k realite. Čo to znamená pre vás? To že tu znova nebudem, čo je samozrejme veď predsa si nebudem míňať drahocenný čas a peniažky v internetových kaviarňach :D teda ešte uvidím :D ale určite sem pridám zopár fotiek, na ktorých samozrejme nebudem ja, tú hambu si nespravím :D ale tak čo :D posnažím sa ešte niečo napísať, do odchodu, ale nie som si istá či budem mať čas :D ale nakoniec je to jedno nie? tak či onak tu nikto nechodí..... :) s pozdravom vaša Znovunarodená Sheena :) prosím komentujte! :)
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 SimaHatake SimaHatake | Web | 18. května 2010 v 21:11 | Reagovat

bože *-* wau! dokonalá kapča! chýbalo mi tvoje písanie :) som rada, že si späť a tiež, že sa ti moje poviedky páčia :) pridám novú kapču buď dnes v noci, alebo niekedy zajtra cez deň, musím sa s jednou kamoškou dohodnúť o "výmene" :D :)
no, som nažhavená na pokračovanie, tak žeby bolo čo najskôr! :)

2 Akineko-chan Akineko-chan | Web | 18. května 2010 v 21:21 | Reagovat

za tvoju nepritomnost u mna triedenie Sb...nezmazala som ta ale potrebujem vediet ci chces este ostat mojim SB

3 Ketrin-chan Ketrin-chan | Web | 18. května 2010 v 21:22 | Reagovat

Jupíí halelujaaa...ty se vracííš..!! :-)

4 Lívia Lívia | Web | 19. května 2010 v 10:35 | Reagovat

Ahoj díky za pochvalu super príbeh

5 AneTča AneTča | Web | 19. května 2010 v 11:23 | Reagovat

máš krásnej blog :-) fakt mocky hezkej

6 Nell-chan Nell-chan | Web | 19. května 2010 v 15:40 | Reagovat

No jasně, že si tě přidám, jenom se tam nedostanu dneska, tak se prosím nezlob :) Jinak jsem ráda, že jsi se ozvala :)

7 nanachan nanachan | Web | 19. května 2010 v 16:21 | Reagovat

jupii, tesim sa, ze si spat, lebo XD som rozmyslala nad tou tvojou poviedkou, co mas u mna, vies? XD takze sa mozes dockat, niekedy tak XDD kolem prejde XDD

8 Saku, Saku, Saku? Mno co se děje? Saku, Saku, Saku? Mno co se děje? | Web | 19. května 2010 v 16:57 | Reagovat

wauw super, to je snad moje nej. povídka xD a děkjí, že jsi napísala!!!!!!
wauw, já taky na blogu nebudu xD protože jeden na výlet a do Londýna jedem až příští rok, ále moc se těším, tak si to tam úžíj a hlavně vrať se celá!!!!

9 Misori  **^SB^** Misori **^SB^** | Web | 21. května 2010 v 20:46 | Reagovat

Né neva :)

10 Aimi Minako Aimi Minako | Web | 22. května 2010 v 12:57 | Reagovat

Myslím,že je to skutečně dobré.Neopakuješ slova,dobře popisuješ události a příběh má spletitý a zajímavý děj.Umíš vtáhnout do děje a nepustit ani na minutu.Opravdu se mi to moc libí

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 
Layout vyrobila Sheena. Nekopírovať.
Ak vám lay nesedí, máte buď väčší alebo menší display. 
Layout je robený na šírku 1024px.
Za nesprávne sedenie sa vopred ospravdelňujem.

Ďakujem za návšťevu.

Patrím do: